Na sociálnych sieťach sa rozprúdila debata po príspevku fanúšika, podľa ktorého mal člen usporiadateľskej služby (SBS) na hokejovom zápase upozorniť 2-ročného chlapca, že nemôže používať trúbku – a že „na zápasoch sa nesmú používať zariadenia so zvukovými efektmi ako bubny a podobne“. Otec to kritizoval s tým, že sa potom nečudujme, prečo je na tribúnach málo rodín s deťmi a prečo sa zo zápasu nestáva sviatok pre celú partiu.
O čom je spor
- Jadrom je otázka, kde má byť hranica medzi „normálnym fandením“ a rušením či bezpečnostným rizikom.
- Nie je pravda, že všade v Európe sú noisemakery zakázané. Skôr naopak: mnohé kluby ich povoľujú, ale s pravidlami a v presne určených zónach.
Ako to majú v Európe (konkrétne príklady)
- Švédsko – Malmö Redhawks (SHL): v aréne funguje „familjeläktaren“ – rodinná tribúna s extra výhodnými detskými lístkami (deti za 20 SEK pri vybraných miestach). Klub tam cielene organizuje maskota a aktivity pre deti. Rodinná tribúna je pri hlavnom vstupe a je navrhnutá tak, aby bola logisticky pohodlná pre rodičov s deťmi.
- Švédsko – Frölunda (Scandinavium, Göteborg): popri „klacke“ (stojacej domácej fan zóne) má klub Rookiehörnan a Rookie-läktaren – špeciálny sektor a kútik pre deti 7–14 rokov s personálom, minihrou „puck shooting“, tv-hrami a vlastnou „cieľovou vlajkou“ počas zápasu. Cieľom je, aby deti mali vlastný, bezpečný a zábavný zážitok bez nutnosti „prekričať“ celý štadión.
- Nemecko – Eisbären Berlin (DEL, Uber Arena): klub povoľuje bubny a megafóny – po predchádzajúcej registrácii a s technickými limitmi (napr. počet bubnov na určitý počet fanúšikov, obmedzenia veľkosti zástav a pod.). Tým sa drží atmosféra aj bezpečnosť v rozumných mantineloch. Pre najmenších majú aj Kids Club a vstupné zvýhodnenia.
- Slovensko – HC Slovan Bratislava: návštevný poriadok nehovorí o plošnom zákaze, ale špecifikuje limity pre bubny (napr. typ a rozmery), bannery a iné predmety. To je presne príklad praxe „povoliť, ale regulovať“.
Prečo niektoré zvukové pomôcky (napr. vuvuzely) bývajú zakázané
Z hľadiska zdravia sluchu sú plastové trúbky typu vuvuzela extrémne hlasné: merania publikované a citované NIOSH/CDC a v South African Medical Journal ukázali pri ústí až ~131 dBA a okolo 113 dBA vo vzdialenosti 2 m, čo už je rizikové vystavenie hluku pre deti aj dospelých. Preto ich mnohé podujatia a správcovia hál štandardne vylučujú.
Poučenie: čo funguje
Z európskej praxe sa rysuje jednoduchý kompromis:
- Rodinné sektory (bez alkoholu či s obmedzením, s aktivitami pre deti, s maskotom). Zvyšuje to komfort a znižuje stret s najhlučnejšími fan sektormi.
- Fan-zóny pre „ultras“ (bubny, choreo, megafón…): povolené po registrácii a s limitmi, aby sa nerušil priebeh hry ani iné sektory.
- Jasné, vopred komunikované pravidlá – čo je OK (bubny v supporters sektore), čo nie (napr. vuvuzely), a prečo (bezpečnosť/hluk).
A čo u nás?
Ak sa na konkrétnom zápase naozaj stalo, že SBS zakázala aj trúbku bez rozlíšenia typu a sektora, je to skôr problém nastavenia pravidiel a komunikácie – nie nutne „politiky proti deťom“.
Riešenie: zaviesť (alebo jasne označiť) rodinný sektor, supporters sektor s registráciou pomôcok a prehľadnú tabuľku povolených vecí pri vstupe a na webe klubu/haly. Atmosféra zostane hlučná tam, kde má – a rodiny budú mať pokojné miesto, kde deti vydržia a bavia sa.
Zdroj: príspevok fanúšika (sociálne siete); príklady a pravidlá: Malmö Redhawks – rodinná tribúna; Frölunda HC – Rookiehörnan/Rookie-läktaren; Eisbären Berlin – pravidlá pre fanúšikov a deti (Uber Arena/klub); HC Slovan Bratislava – návštevný poriadok; NIOSH/CDC a SAMJ – merania hluku vuvuziel.
ilustračný obrázok AI
