Po roku 1948 sa na Slovensku začalo obdobie, v ktorom bola Katolícka cirkev systematicky potláčaná. Kňazi, rehoľníci a rehoľné sestry čelili zatýkaniu, nútenej práci, oberaniu o majetok, zákazom vyučovať a v niektorých prípadoch aj brutálnemu fyzickému násiliu.
Cirkev bola pre komunistický režim symbolom slobody a autority, ktorú nedokázal ovládať – preto sa ju pokúsil zničiť.

Operácie ako Akcia K či Akcia R rozbili mužské aj ženské rehole.

Kláštory boli vyprázdnené, majetok skonfiškovaný a stovky rehoľníkov odvlečených do táborov. Biskupi boli väznení, sledovaní alebo izolovaní od veriacich. Gréckokatolícka cirkev bola dokonca úplne zrušená. Mnohé sestry roky žili v nútenej práci, ďaleko od domova, s obmedzeným kontaktom s rodinou.

Aj napriek tomu sa viera a duchovný život nezlomili.

Vznikla tajná cirkev, tajné vysviacky, bytové semináre, samizdat. Kým režim ovládal štát, ľudia si vieru chránili v súkromí – v kuchyniach, pivniciach a na tajných stretnutiach.

A teraz dôležitá myšlienka k dnešku:

Mnohí, by sa mali na chvíľu zamyslieť, koho podporujú a čo schvaľujú.

Dejiny ukazujú, že slobody – vrátane náboženskej – sa strácajú potichu. Najskôr sa obmedzia „len niektoré“ slobody. Potom „len trochu“ práva. A napokon dôjde aj na cirkev, na rodiny, na spoločenstvá, ktoré doteraz pôsobili nedotknuteľne.

Generácia kňazov a rehoľníkov, ktorú zlomil komunizmus, by vedela rozprávať, aké rýchle a nenápadné môže byť obmedzenie náboženskej slobody, keď spoločnosť prestane byť ostražitá.

Cirkev prežila preto, lebo ľudia odolali totalitnej moci.
A rovnako ako pred 70 rokmi platí aj dnes:
slobodu treba chrániť skôr, než je neskoro.